August Sander bol dokumentárny fotograf zaznamenávajúci typologické zmeny nemeckej spoločnosti počas troch štátnych zriadení - od Cisárstva, cez Weimarskú republiku až po národnosocialistické Nemecko.
Sanderov fotoaparát bol nástrojom umožňujúcim bezprostredné priblíženie sa k jeho súčasníkom a pomocou tohto vzťahu skúmanie povahy doby.
Seríe portrétnych štúdií ponúkajú objektívny pohľad naprieč spektrom všetkých spoločenských tried - priemyselníkov a statkárov, umelcov, športovcov, štátnych zamestnancov, živnostníkov, robotníkov, roľníkov, nezamestnaných, tulákov, invalidov.
Portréty, podobne ako krajinárske fotografie či fotografické štúdie architektúry a architektonických detailov podávajú svedectvo o Sanderovej pretrvávajúcej fascinácii ľuďmi a ich výtvormi.
Podstatou jeho tvorby bolo nezaujaté, objektívne pozorovanie skutočnosti pretavené umeleckou prácou do formálnej autenticity a dôsledne organizovaného konceptuálneho prístupu.
Sander nadviazal na fyziognomistov, rozšíril tento koncept posunom od osobných psychologických čŕt k charakteristikám spoločným celým ekonomickým, profesným alebo spoločenským vrstvám.
Zároveň Sander pridal k fotografiám len stručný sprievodný text uvádzajúci spravidla iba zamestnanie alebo sociálny status portrétovanej osoby.
Divákovi tak ponechal slobodný priestor pre vlastnú skúsenosť s obrazom.
V rokoch Weimarskej Republiky pôsobili v Kolíne dve výrazné intelektuálne skupiny.
Jedna kládla dôraz na obraz vytvorený maximálne zjednodušenými geometrickými formami.
Druhá, združujúca pokrokových umelcov, zastávala triezvejšie stanovisko ovplyvnené najmä hnutím Novej objektivity.
Maliari Heinrich Hoerle, Franz Wilhelm Seiwert, Gerd Arntz a Jankel Adler sa usilovali skĺbiť konštruktivizmus s objektivitou a avantgardné názory s politickou angažovanosťou.
Sanderovo stanovisko sa formovalo práve v kritickej konfrontácii týchto názorov.
Magazín A bis Z sa stal platformu pre uverejnenie ukážok zo Sanderovho fotografického portfólia.
Plodné diskusie s priateľmi, končiace zvyčajne Sanderovým virtuóznym prednesom nemeckých piesní, mu pomohli ujasniť si cieľ jeho práce.
Tým sa stala fotografia, ktorá bola súčasne dokumentom i spoločenským zrkadlom epochy bez toho, aby portrétované osoby boli zobrazované podľa strihu moderných ideológií.
V roku 1924 vznikla prvá výrazná knižná iniciatíva Sandera, ktorá predstavila jeho projekt širšiemu publiku.
Začiatkom 20. rokov popri formálnych zmenách Sander začal experimentovať aj s materiálnym substrátom fotografie.
Opustil gumotlač a začal produkovať portréty na lesklých kriedových papieroch, čo bola vtedy doména komerčnej, architektonickej a industriálnej fotografie.
V porovnaní s ušľachtilými tlačami sa fotografie na báze solí striebra vyznačovali ostrými, zreteľnými detailami a bohatým tónovaním obrazu.
V roku 1929 publikoval Sander knihu Tvár doby (Antlitz der Zeit) spolu s predslovom Alfreda Döblina, ktorá rezonovala s moderným pohľadom na funkciu fotografie.
Dokonalé zvládnutie fotografickej techniky umožnilo Sanderovi hlboký prienik do podstaty vzťahov medzi človekom a spoločnosťou.
Tvár doby, obrazová kronika Weimarskej Republiky, obsahuje ukážky Sanderovho portrétneho umenia.
Už v týchto snímkach je prítomná charakteristická črta Sanderovho chápania fotografie, korešpondujúca s trendom nemeckej fotografie - požiadavkou na umeleckú vernosť.
V 20. rokoch 20. storočia moderná nemecká fotografia začala programovo zavádzať nové konceptuálne normy obrazovej reprezentácie skutočnosti.
Najmä voľba materiálu a techník posilňovala autenticitu obrazu a umožňovala vedeckú analýzu reality.
Príkladom môže byť cyklus rurálnych archetypov Sardínie z roku 1927, ktorý Sander zaznamenal na spoločnej ceste so spisovateľom Ludwigom Matharom.
V roku 1933 bola Tvár doby na index zakázaných kníh NSDAP.
Sander sa dostal do konfliktu s mocou v priestore starej intelektuálnej tradície, ktorou bol koncept fyziognómie.
Napodobeniny vnímateľné ako “degenerate art” mu priniesli cenzúru a stratu časti majetku.
Aj napriek prenasledovaniu nacistickou klasikou pokračoval vo svojej práci a rozširoval archív flóry Porýnia a Kolínskej architektúry.
Vydal sériu piatich kníh pod názvom Deutsche Lande, Deutsche Menschen, mapujúcich rôzne krajiny Nemecka s ich obyvateľstvom.
Okruh kolínskej bohémy prispel výraznou mierou k tomu, že fotografická kniha bola formátom s nacionálnym aj komerčným dosahom.
„Lidé 20. století“ mal predstavovať obrovské encyklopedické dielo, ktoré mapuje cestu od highest po najnižšie sociálne vrstvy.
Sander veril, že pomocou typov reprezentujúcich spoločenské rozvrstvenie môže vytvoriť objektívny archív nemeckého národa.
Jeho projekt mal byť rozdelený do siedmich kategórií: Farmári, Zručný remeselník, Žena, Triedy a profesie, Umelecké skupiny, Mesto a Poslední ľudia.
Metodika zahŕňala velkoformátové fotoaparáty a frontálne kompozície, ktoré zdôrazňovali individualitu a zároveň spoločenské miesto subjektov.
Realizácia projektu prebiehala od roku 1911 až do Sanderovej smrti v roku 1964, a jej postup bol ovplyvnený politickými turbulenciami Nemecka.
Počas nacistického režimu bolo Sanderovo dielo považované za problematické a jeho roky prenasledovania znamenali veľké skúšky.
Tragicky bol jeho syn zatknutý a neskôr popravený za politické smýšlenie v roku 1934.
Nacistické úrady sa pokúsili zničiť mnoho Sanderových fotografických desek, čo predstavovalo významnú stratu kultúrneho dedičstva.
Naprieč všetkým Sander pokračoval vo svojej práci a výsledkom bolo znovuobjavenie jeho významu až po roku 1951, keď kurátor F. Fritz Gruber zorganizoval veľkú výstavu na Photokine.
Od tej doby ho svet uznal ako jedného z najvýznamnejších nemeckých fotografov meziválečnej avantgardy a inšpiráciu pre nasledovateľov dokumentárnej fotografie.
Jeho diela sa stali súčasťou mnohých publikácií o histórii fotografického umenia a trvalo ovplyvňujú generácie dokumentárnych fotografov.
Menschen des 20. Jahrhunderts, orámované ako „Lidé 20. století“, zůstává bezprecedentným vizuálním záznamem německé společnosti a nabízí hluboké vhľady do životů jednotlivců během dramatických změn.
Jeho závazok k objektivite - prezentovať subjekty bez posudzovania - inšpiroval dodnes fotografov i badateľov po celom svete.
- Farmári a roľníci
- Zruční remeselníci a priemyselní ľudia
- Ženy a rodiny
- Umelecké a intelektuálne vrstvy
- Štátni a vojenskí predstavitelia
- Mestské vrstvy a obyvatelia
- Okrajové skupiny a marginalizovaní
